O „ČUDNEJ“ BOŽEJ LÁSKE

            Nepripadá nám Božia láska akási divná? Otec, ktorý dáva prednosť zblúdilému hriešnemu synovi pred oddaným a poslušným „spravodlivcom“, hospodár, ktorý nedáva robotníkovi poslednej hodiny menej ako usilovnému „pracantovi“, ktorý niesol celú námahu dňa, Boh, ktorý pre ústretovosť voči koktaniu hriešnika prepočuje krásne vycibrenú reč ctihodného a nábožensky zaslúžilého muža, Boží Syn, ktorý pije s prostitútkami a kolaborantmi a pre užitočný chrámový biznis má len zlosť a nepochopenie – nebudí toto všetko i v nás ťažko potláčané rozpaky?
            Boh, ktorého by si vytvorila naša vlastná náboženská obrazotvornosť, by bol o dosť iný – ostatne, celé dejiny kresťanstva by sme v istom zmysle mohli chápať ako dejiny pokusov premaľovať tento „pohoršujúci“ evanjeliový obraz Boha našimi predstavami. Musíme priznať, že na evanjeliových obrazoch nás dráždi to, že zobrazujú Boha ako nepodmienečnú lásku. Boh sa chová „divne“, pretože bezhranične miluje. 
            Keď čítame osem blahoslavenstiev, často ich chápeme ako morálnu úlohu, ako zoznam cieľov – takí by sme mali byť. Možno nám však nimi Ježiš skôr chce povedať, aký je Boh – on je chudobný, plačúci, tichý a prenasledovaný. Nie je to všemocný vladár, ktorého si ľudia vysnívali ako produkt svojich vlastných mocenských ašpirácií.
            Ježišova bezbrannosť nám odkrýva Božiu povahu. Tak to má byť v láske – dáva sa, nemyslí na zadné dvierka. Vo svete chytrákov je bláznivá, oproti kalkulujúcej múdrosti opatrných je naivná. Proti silám sveta sa javí smiešne slabá, proti prepestrej ponuke dnešných trhov chudobná. V porovnaní s priemyslom zábavy je uplakaná a tichá. Oproti tým, ktorí sa vo svete vyznajú a nestratia, je handicapovaná svojou prílišnou jemnosťou a stráca sa nám neustále pred očami. A chceme ju naozaj vidieť? V spoločnosti spokojných, ktorých dobre sýti a oblieka tento svet, je nahá a hladujúca a smädná po spravodlivosti.
            Nie je sa čo diviť, že je nevítaná, ohováraná a prenasledovaná.  

                                                             (zdroj: Tomáš Halík, Co je bez chvění, není pevné)